Chlorózy

 

Pod týmto pojmom rozumieme fyziologické žltačky. Ide o celkové ochorenie rastlín, ktoré sa prejavuje žltým až žltozeleným sfarbením listov. Niekedy zostane žilnatina listov zelená, kým ostatná čepeľ zožltne. Chlorózy majú rozličný pôvod a vznik. Podľa toho rozlišujeme chlorózy vyvolané vplyvom prostredia – nedostatkom, prípadne nadbytkom vody.

Vplyvom chladu vznikajú tzv. chladové žltačky, ktoré sa spravidla objavujú pri pestovaní teplomilných rastlín ( vinič, rajčiaky, uhorky, petúnie). Tieto žltačky sú prechodné a po nástupe teplejšieho počasia zmiznú. V ťažkých zamokrených pôdach sa vyskytujú žltačky pri hlbšie koreniacich trvácich rastlinách. Pri silných zimách vplyvom namrznutia koreňov sa môžu objaviť trvalé žltačky, ktoré sa môžu skončiť úplným odumretím stromov, napr. jabloní.

Chlorózu môžu vyvolať aj poruchy vo výžive rastlín. Pri nedostatku dusíka rastliny dostávajú jasnozelenú až žltkastú farbu, ktorá sa po prihnojení dusíkatými hnojivami, alebo listovými kvapalnými hnojivami rýchle stratí. Aj nedostatok horčíka a niektorých mikroprvkov, najmä bóru a zinku, môže vyvolávať chlorózy. Nadbytok vápna v pôde býva často príčinou žltačiek na viniči, broskyniach, plánkach a semenáčoch ovocných drevín, najmä jabloniach a hruškách. Nadbytok vápna totiž spomaľuje prijímanie železa rastlinami. Na odstránenie c hlorózy z nedostatku železa možno použiť síran železnatý (zelenú skalicu), alebo iné vhodné prípravky. Vodné roztoky z týchto látok sa v potrebnom množstve zapravujú ku koreňom rastlín trpiacich chlorózou z nedostatku železa. Na nadbytok vápnika v pôde veľmi citlivo reagujú tzv. vápnofóbne rastliny, napr. vresovce. Tento typ žltačky sa označuje pojmom kalcióza.

K vzniku slabých žltačiek môže viesť tiež aj zlá afinita medzi vrúbľom a podpníkom po preštepení, napr. pri hruške na duli, alebo pri jarabine.

Ochrana: Predovšetkým treba určiť pôvod žltačky. Podľa možností sa snažíme vždy odstrániť alebo zmierniť vplyvy, ktoré žltačku vyvolávajú.